PRAVEKÉ OSÍDLENIE
Prvá zmienka o pravekom osídlení Veľkej Čalomije je zo staršej doby kamennej z peleolitu. Pri povrchových prieskumoch Ipeľskej kotliny sa zistili mladopaleolitické náleziská. Štiepaná industria je vyrobená z limnokvarcitov – silicifikovaných vápencov, obsidiánov a ďalších odrôd silicitov. Žiaľ industria leží na povrchu nedatovateľných plytkých štvrťohorných pokrovcov a v ich podloží sú už treťohorné usadeniny. Jednou z najbohatších lokalít tejto skupiny je Veľká Čalomija s kultúrou szeletien, pre ktorú sú charakteristické listové hroty.
V období mladšej doby kemennej – neolitu sa na Slovensku formovala tzv. lengyelská kultúra. Ľud tejto kultúry osídlil Poiplie a aj územie Veľkej Čalomije. Z tejto lokality je známy keramický inventár, ktorý charekterizuje rytá a maľovaná výzdoba červenou a žltou farbou.
Z nasledujúceho obdobia neskorej doby kamennej – eneolitu je známe otvorené sídlisko kultúry s kamelovanou keramikou, ktorá bola jednou z najmohutnejších kultúr tohto obdobia. Sídliská sa zakladali na nížinách pozdĺž vodných tokov, čomu Veľká Čalomija plne vyhovovala. Toto otvorené sídlisko tiež poukazuje na súvis s bodrokeresztúrskou keramikou.
V dobe bronzovej v oblasti Ipeľskej kotliny dominuje výlučne pilinská kultúra. Neopevnenou osadou tejto kultúry bola aj Veľká Čalomija. V neskoršom období okolo 1. storočia bolo územie Veľkej Čalomije osídlené Kotínmi a Kvádmi. Z obdobia slovanského bolo vo Veľkej Čalomiji odkryté slovansko-avarské pohrebisko, ktoré bolo ale narušené pri zemných prácach. Toto pohrebisko dokazuje, že slovanské obyvateľstvo žilo s Avarmi vo vzájomnej symbióze. Je veľkou škodou, že sa nachádza v zastavanej časti obce a preto tu nie je možné uskutočniť rozsiahlejší archeologický prieskum. Pri prieskumných prácach v roku 1955 tu bola objavená mladohradištná váza a staršie nálezy pochádzajúce zo záhrady Karola Balu. Odtiaľ sú známe aj kostrové hroby. Veľkú zásluhu pri objevení tohto náleziska má Imrich Pölhös.
HISTÓRIA OBCE
Zmienka o farnosti vo Veľkej Čalomiji je už z roku 1070, čo pravdepodobne predpokladá, že pri farnosti bol aj kostol. V roku 1241 napadli osadu okolo kostola Tatári. Všetko spustošili a starý kostol zapálili napriek tomu, že sa tu zdržali len niekoľko dní. Okolo tohto kostola juhovýchodne stála osada, ktorú nazvali podľa kostolíka Egyház Chalamija. V tomto období sa okolo rieky Ipeľ rozprestierali nepreniknuteľné močiare, kde boli malé ostrovčeky na ktorých rástli topole. Severne od Ipľa sa rozprestierali lúky na ktorých obyvatelia osady pásli kone a kravy.
Prvá písomná zmienka o obci Veľká Čalomija pochádza z roku 1244, keď kráľ Belo IV. po nájazdoch Tatárov daroval kolársky hrad Mikulášovi, synovi pána Szügy de Zind Oblick. Podľa hradných listín hranicu tohto panstva tvorila Egyház Chalamija. Ďalšia písomná zmienka o obci pochádza z roku 1260 a je zaznamenaná pri opise hraníc Klenian. V tomto roku sa väčšia časť obyvateľstva presťahovala k Ipľu. Spôsobil to vysýchajúci močiar, pretož vyschli aj studne, ktoré boli v osade. Ľudia nemali vodu a preto sa rozhodli presľahovať bližšie k vode. Menšia časť obyvateľstva sa presťahovala k malému jazierku Tajch a títo ľudia založili obec Malá Čalomija. Na konci 13. storočia nachádzame názov Chalamija a aj Egyhazachalamija v testamente, ktorý vystavil ostrihomský kaplán Benedek Comes – Bothov syn v roku 1291. V tomto roku bola táto obec farnosťou, pretože sa v tomto dokumente uvádza tunajší kňaz. V rokoch 1332-1337 sa obec označuje v podobe Šalonia a Šalomija v zápisoch vyberačov pápežského desiatku. Z tohto obdobia pochádza z Veľkej Čalomije akvamanila, ktorá je uložená v múzeu v Banskej Bystrici. Je to vlastne stredoveká bronzová nádoba, ktorú používal kňaz pri obradnom omývaní rúk. V 15. storočí bola majetkom kráľovnej Barbory Cilskej, vdove po kráľovi Žigmundovi Luxemburskom, neskôr toto územie od nej získal uhorský kráľ Albert z rodu Habsburgovcov a ten ho daroval svojej manželke Alžbete Luxemburskej. Roku 1552 Turci prelomili obranu v oblasti Poiplia a v Šahách sa natrvalo usadili turecké posádky, ktoré tvorili operačné body pre ďaľšie šírenie panstva „polmesiaca“. Veľkú Čalomiju Turci začlenili do Novohradského sandžáku. Cieľom pustošivých tureckých nájazdov a organizovaného začleňovania dobytých území bolo okrem zisku koristi aj terorizovanie obyvateľstva, aby pristúpilo na daňové požiadavky nových pánov. Roku 1626 začal Gabriel Bethlen ďalšiu etapu bojov proti Habsburgovcom. V tomto období začali Turci obliehať Novohrad a Balažské Ďarmoty, no výraznejšie úspechy nedosiahli. Bethlenove vojská sa v septembri 1626 presúvali po trase Fiľakovo – Balažské Ďarmoty – Veľká Čalomija – Šahy a 28. 9. 1626 si pri Veľkej Čalomiji postavili tábor. Proti nim tiahli kráľovské vojská pod vedením Valdštejna. Bethlen požiadal o pomoc budínskeho pašu Murteza, ktorý mu ju aj poskytol a zanechal obliehanie Novohradu. Bethlenovi prišli na pomoc jeho zahraničný spojenci Mansfeld – veliteľ vojska dánskeho kráľa a sasko-weimarské knieža Ján Arnošt. Nezdržali sa tu dlho pretože kvôli rozvodnenému Ipľu boli nútení presunúť svoje vojská smerom k Leviciam, ale k rozhodujécemu stretnutiu už neprišlo, pretože bol uzavretý mier. V rokoch 1608-1642 sa aj Veľká Čalomija úspešne bránila plateniu daní pre Turkov. Od roku 1642 sa stala panstvom Majthényiovcov a Rádaiovcov, od prvej polovice 18. storočia patrila grófovi Augustovi Telekymu, neskôr tu mali svoje panstvá gróf Gabriel Vay, barón Ladislav Majthényi, Štefan Gašpar, Jozef Méheš a Ján Bolgár po ktorom tieto majetky pripadli Helene Bolgárovej, ktorá sa vadala do rodiny Kégliovcov.
V roku 1873 postihla obec cholera. Mená tých, ktorí na túto chorobu zomreli nájdeme v matričnej knihe, ktorú v roku 1854 založil rímskokatolícky kňaz Karol Várfi. Ochranou pred cholerou bola hygiena, ktorú však vtedajší obyvatelia obce nedodržiavali. V roku 1914 vypukla I. svetová vojna, v ktorej z obce zahynulo 14 ľudí. Na jeseň roku 1918 v dôsledku neustálych dažďov a chladného počasia sa v obci vyskytla španielska chrípka. Tejto zákernej chorobe podľahlo 15 mladých ľudí. Rok 1918 znamenal rozpad Rakúsko-Uhorska. Vznikla nová Československá republika, do ktorej bola začlenená aj obec Veľká Čalomija. Hranicou s Maďarskom sa stala rieka Ipeľ a keďže bola hraničnou obcou, tak sem v roku 1919 prišli české légie. V roku
1930 zasiahla okres hospodárska kríza, ktorá samozrejme neobišla ani Veľkú Čalomiju. Dôsledky doľahli hlavne na chudobnejšie skupiny obyvateľstva. Mzdy začali prudko klesať a rapídne rástla nezamestnanosť. Priemerná hodinová mzda kvalifikovaných robotníkov bola 2 koruny a ženy dostávali od 60 do 80 halierov. Statkár Elemír Kégl vo Veľkej Čalomiji platil 7 korún nádenníkom, ktorí u neho pracovali od 6. hodiny ráno do 22. hodiny v noci. V roku 1938 po Viedenskej arbitráži bola obec pripojená k Maďarsku. 8. novembra 1938 prišli do obce maďarskí vojaci a českí vojaci boli nútení opustiť obec. Roku 1939 vypukla II. svetová vojna, ktorá pripravila o život mnoho ľudí. Aj vo Veľkej Čalomiji vládla smutná nálada. Obec oslobodili sovietski vojaci, ktorí sem prišli 20. 12. 1944. Už predtým 8. 12. 1944 Nemci zlikvidovali Ipeľský most. Boje o obec trvali až do 20. 12. 1944, keď po 23:30 hod. bola obec oslobodená. Po skončení II. svetovej vojny sa Veľká Čalomija stala znovu súčasťou Československa a hranicu s Maďarskom tvorila rieka Ipeľ. Táto vojna kruto zasiahla do rozvoja obce. Do koncentračných táborov boli odvlečení 3 obyvatelia a 15 ľudí padlo v priamych bojoch s nemeckými fašistami.
Na jar roku 1945 bol znovu postavený most a bola obnovená činnosť miestneho mlynu. Hneď po vojne boli v obci skonfiškované majetky, ktoré boli prenajímané národným združeniam. Tieto majetky neskôr zabral štát a pripojil ich k obci Kosihy nad Ipľom.
autor: PaedDr. Pavel Antolov
